Osoba a Ego

Zažal si oheň, aby si videl seba. Potom si spálil toho, kto škrtol zápalkou. Kto zostáva, aby hovoril o svetle?

Awaken The World

Na mieste, kde hovoríme o stavoch vedomia, mysli, citoch a pocitoch, by možno bolo dobré alebo vhodné spomenúť pojmy ako Osoba a Ego. Nasledujúci text je moja vlastná látka utkaná z rôznych psychologických a filozofických substancií, z dôvodu, aby nám dala isté konkrétne porozumenie veci, ktoré nám konvenčné definície zatiaľ nedávajú. Neberte ju teda ako materiál na diskusiu s profesionálmi v obore! 😁

Mnohé moderné psychologické, psychoterapeutické a ezoterické koncepty výdatne narábajú s pojmom Ego a asi všetci máme nejakú predstavu o tom, čo to je. Ja by som k tomu spomenul dve veci:

1. Tou prvou je, že z psychologického hľadiska ide pri pojme Ego vlastne o sústavu či komplex určitých psychických atribútov, než o nejakú entitu patriacu k ľudskej realite.

2. Tou druhou vecou je môj osobný pohľad. Z neho sú Osoba a Ego dve veci/entity, aj keď nie až tak veľmi odlišné. U mňa je Ego konkrétny typ Osoby, a to osoby civilizovaného občana. Asi podobne, ako je kabriolet konkrétnym typom automobilu. A presne tak, ako sa automobil typu kabriolet tvári, že dážď nejestvuje, tak Osoba typu ego sa tvári, že nejestvuje smrť.

V kapitole o emóciách sa píše o stavoch vedomia: citoch a pocitoch a tam veľmi presne uvidíme, kam patria city a kto má na starosti pocity.

Osoba alebo Osobnosť

Osobnosť z pohľadu bežnej reality je súhrn vlastností a prejavov, ktoré charakterizujú Osobu. Krásna, nič nehovoriaca definícia, čo poviete? Z etymologického hľadiska nám čeština prezradí, že osoba je, keď duša mluví o sobě.

Z gréčtiny sa osoba povie persona, čo v preklade znamená maska a etymologicky per-sona (pre zvuk) hovorí o tom, že keramické masky, ktoré sa v gréckom divadle nosili plnili sčasti úlohu megafónu.

V mojom koncepte je Osoba časť nášho vedomia určená k styku s každodennou realitou. Aj indián sa stretáva s každodennou realitou, kde sa povedzme musí starať o svoju obživu.

Osobnosť z pohľadu Jednoty je nástroj, ktorý Duša (Vedomie) vytvorila zo svojej vlastnej matérie, aby bola schopná prežiť, komunikovať a žiť vo viac-menej Ducha zbavenom svete formy. Ruské slovo osobennosť sa skladá z predpony o-, ktorá je buď známou predložkou, alebo vyjadruje predponu od-. Jadro slova -sob- vyjadruje práve tú Jednotu ako napríklad „sobrať, zozbierať, zbor“. Takže tu hovoríme o niečom, čo má celistvý, jednotný základ (Vedomie), ale sa to mierne od tej Jednoty odkláňa – obieha okolo nej.

Ego

My, ktorí máme ambíciu duchovne rásť, poznáme Ego ako jednoznačné negatívum. Ego je práve tá prekážka, ktorá nám do toho nášho „duchovna“ kecá. Ale ako všetko okolo nás má svoju svetlú a svoju temnú stránku, ani Ego nie je výnimkou.

Ego dieťaťa

Ego dieťaťa je prítomné už pred tým, než sa na základe interakcie dieťaťa s okolím začne vyvíjať Osoba. Ego dieťaťa je prirodzený ochranca malej ľudskej bytosti – ten, kto kričí, keď vyžaduje pocit ochrany, istoty a prijímania – a je stredobodom všetkého. Potrebuje, aby bol svet voči nemu láskavý, chápajúci a správne zrkadliaci. Len vtedy sa v detskom vedomí vytvorí základná dôvera „Svet ma nesie“, čo je správnym ťažiskom pre práve sa vyvíjajúcu Osobu. Ak však táto fáza nie je úplná (napr. kvôli raným zraneniam, zanedbaniu, nadmernej kontrole, či utilitárnemu používaniu dieťaťa rodičmi), časť vedomia zostane uväznená v potrebe byť prijímaný a v potrebe byť stredobodom pozornosti okolia a Ego začne zastávať funkciu nevyvinutej Osoby. Človek potom v dospelosti žije tak, že sa snaží získať potvrdenie samého seba vo vonkajšom svete.

Ego plnoletého

Ego plnoletého – ako entita – potom pokračuje vo funkcii ochrancu nášho vnútorného dieťaťa, prenesene našej Osoby. Vzniklo práve pri nedorozumeniach, ktoré naše vnútorné dieťa zažilo pri styku s vonkajším svetom – reprezentovaným našou civilizovanou pseudokultúrou, ktorá bola sprostredkovaná neautentickými rodičmi; a to presne v tom bode, kedy sme si povedali, že: „Toto sa mi už nikdy nestane!“. Vtedy sme vyčlenili časť nášho vedomia k tomu, aby dávalo pozor – takpovediac číhalo na situácie podobné tejto. Tým v ešte vyvvíjajúcej sa bytosti vznikla tandemová ilúzia sveta: Svet zostáva vonkajšou – viac či menej nepriateľskou realitou obklopujúcou jedinca, s ktorou je nutné potýkať sa, miesto toho, aby sa svet stal vnútornou a priateľskou realitou zrkadliacou jeho bytie.

Ego je teda ten, čo vyžaduje aby sa svet prispôsoboval jemu. Pretože má strach! Týmto pádom je v konštantnom bojovom nastavení. Je to boj medzi tým, čo si myslíme, že sme, a tým, čím by sme mali byť. Boj medzi túžbami a strachmi, medzi minulými ľútosťami a budúcimi úzkosťami. Ego sa tým pádom stáva rozprávačom nášho osobného príbehu: našich zlyhaní a úspechov a udržuje tým pri živote bubákov našej minulosti, ktorí ho nútia písať tzv. „čo ak“ scenáre budúcnosti. Tým Ego produkuje tzv. psychologický čas, ktorým samo seba ohraničuje, čím nás „chráni“ pred Prítomnosťou a naším vlastným Nekonečnom (Večnosťou).

Je to entita vytvorená z pamäte a myšlienok a vie, že jeho existencia je dočasná. Preto neustále zúfalo hľadá bezpečie a my toto zúfalstvo preberáme na seba neberúc na vedomie, že Bytie a Nebytie sú večné.

Z tejto pozície ochrancu je Ego mašina na riešenie problémov. Lenže mašina veľmi impotentná, pretože iba logicky analyzuje minulé zážitky, ktoré boli navyše ním samým zmanipulované, a na základe strachu z nich vyvodzuje, ako sa v budúcnosti zachovať. Tým pádom je to mašina hlučná, roztrasená a okrem kulinárskych a kutilských prác, takmer vždy chybná! Jej hluk navyše prekrýva šepkajúci hlas našej vrodenej intuície.

Z pozície ochrancu sa Ego cíti nedostatočne pevné, ak stretáva niekoho, kto je niečo viac. Preto je nútené prekonávať každé viac, buď preventívnym ponižovaním iných, alebo preventívnym získavaním viac. Musí byť vzdelanejšie, úbohejšie, šikovnejšie, bohatšie, postihnutejšie, instagramovatejšie, šamanskejšie, duchovnejšie... Najduchovnejšie Ego je ochotné čo najrýchlejšie sa zbaviť Ega. Samozrejme, že to nie je možné a tak duchovné Ego mení len svoju štruktúru zo sebeckého na veľkodušného egoistu – napríklad – vodcu sekty.

Keďže Ego vzniklo pri strete so pseudokultúrou, ktorej piktogramom spravodlivosti sú porovnávacie váhy s dvomi miskami, Ego túži byť spravodlivé, ba najspravodlivejšie. Neberie na vedomie, že ostatné bytosti majú úplne inú stupnicu hodnôt. Napríklad, že pre vtáka má väčšiu hodnotu let, než slnečnicové semienka v klietke. Rovnakým spôsobom pristupuje Ego aj k láske: „Budem ťa milovať, ak naplníš moje potreby. Ak dáš ty na jednu misku, ja dám na druhú.“ A naopak: „Ak mi lásku nedáš, oplatím ti to zlobou“.

Hovorili sme si o tom, že Osoba je persona čiže maska a aj o tom, že Ego je vlastne komplex. Sčítané a podčiarknuté – Ego je súprava masiek, z ktorých si vyberá podľa toho, s kým má čo do činenia a čo sa mu hodí do krámu.

Ak sme pochopili, čo sa doteraz o Egu hovorilo, je nám asi v druhom takte jasné, že Ego spotrebováva na svoju existenciu veľkú časť našej životnej energie. Podobne ako programy v našom počítači, ktoré bežia na pozadí spotrebovávajú časť systémových prostriedkov. Tu si treba uvedomiť, že lepšie, než antivírus, je operačný systém bez dier a múch.

Keď sa vedomie typu ego stretne s prekážkou, vedľajším produktom tohto stretnutia je utrpenie. Keď sa vedomie typu ego stretne so smrťou, vedľajším produktom tohto stretnutia je umieranie.

Poďakovanie miesto odpustenia

Ak sme pochopili, čo sa tu doteraz písalo a naplnilo nás to energiou súcitu, poďakujme nášmu Egu, že na nás dávalo celé detstvo pozor, vyjadrime mu pochopenie, že chápeme, že sa celú tú dobu iba snažilo získať pre nás to, čo nám prirodzene prináleží (uznanie, pozornosť, lásku, pochopenie). Objímme s týmto vedomím naše vnútorné dieťa.