Každé neznáme čiže cudzie slovo často v ľuďoch vzbudzuje mnohoraké, ba aj protichodné emócie. Je to celkom prirodzený proces odohrávajúci sa vo vedomí človeka pravdepodobne už od prvého stretania sa kultúr.
Zvukové matrice, ktoré nepoznáme od matky, si musíme napĺňať obsahmi my sami a podľa toho, kto nám s týmto procesom „pomáha“, sa aj dostaví výsledný efekt. Z neznámeho slova sa tak môže stať niečo príťažlivé, vznešené, smiešne, nebezpečné či dokonca odpudivé – ešte skôr, než vôbec zistíme, čo v skutočnosti označuje.
Krásnym príkladom je práve slovo šamanizmus. Pre jedného môže označovať starobylú múdrosť človeka žijúceho v úzkom vzťahu s prírodou, pre iného poverčivosť, mágiu, čarodejníctvo či akési primitívne náboženstvo. Samotný zvuk slova pritom za nič z toho nemôže. Obsah mu dávame my – a často ho preberáme od tých, ktorí nám o ňom rozprávajú.
Prírodný filozoficko-psychologický prúd, ktorému sa venujem, by som mohol krásne skryť za nejaký neznámy cudzí výraz podobne, ako sa v súčasnosti obsah slova mágia (vedomé a rituálne ovplyvňovanie svojej každodennej reality) skrýva za dnes veľmi populárny termín manifestácia. Ale myslím si, že Duchu Človeka by som tým nijako neprospel. Prírodný filozof, psychológ a liečiteľ už svoje meno v Rusku roku 1692 dostal a od nás sa dnes možno chce iba drobnosť – nepodliehať malichernosti.
Vzhľadom k rôznym emóciám, ktoré termín šaman/šamanizmus v mnohých ľuďoch vzbudzuje, by bolo asi ponajprv dobré povedať si, čím šamanizmus nie je.
Definovanie šamanizmu pomocou troch „I“ – Inštinkt, Intuícia a Intelekt