Vnútorný oheň

Zažal si oheň, aby si videl seba. Potom si spálil toho, kto škrtol zápalkou. Kto zostáva, aby hovoril o svetle?

Awaken The World

Definícia troch „I“

Inštinkt

z lat. instinctus – dnu podnietiť (zapáliť, pichnúť) je pohnutie, podnietenie, pud, čiže byť pohnutý k činu.
Je to hlas tela, kde impulz a čin sú spojené. Inštinkt je telesná intuitívnosť, kde je oheň ešte vo vnútri. Inštinkt je základná no zároveň celistvá forma inteligencie, živé prispôsobenie sa realite, priame spolubytie so svetom, a to bez vedomia o vedomí. Inštinkt je reč prvej „osoby“ (nerozlíšené ja) a vnútorného času. Inštinkt je inteligencia života, bytia – logos tela.

Intuícia

z lat. intuitio – dnu pozorovať (chrániť, dbať), je priame nahliadnutie, pohľad dovnútra.
Je to hlas duše. Je to oheň vonku čiže svetlo, ktoré vrhá tiene a má reflexiu. Impulz a čin sú tu už oddelené a preto v niektorých ľuďoch vytvára ilúziu tzv. slobodnej vôle. Intuícia je vedomie o vedomí. Intuícia je jazyk druhej osoby (ja ↔ ty) a času cyklickej prítomnosti. Intuícia je inteligencia vedomia, tvorby – logos duše.

Intelekt

z lat. intelligere – rozlíšiť, vybrať, pochopiť – je rozumové poznanie oddelené od bytia.
Je to hlas mysle, ktorá pozoruje, pomenúva a triedi. Je to oheň odtrhnutý od zdroja, ktorý horí a svieti mimo tela a duše. Impulz, čin aj reflexia sú tu rozštiepené, a preto vytvárajú priestor pre civilizáciu, a zároveň odcudzenie. Intelekt je schopnosť tvoriť obrazy o svete namiesto spolubytia so svetom. Abstraktné myslenie je tu pascou dávajúcou nám pocit transcendentna ako „poznania“ bez zážitku. Intelekt je jazyk tretej osoby (on, ona, ono) a lineárneho času minulosti a budúcnosti bez prítomnosti. Intelekt je inteligencia symbolu, objektu, konštrukcie – logos ega.

Pohľad cez vnútorný oheň

Spirituálnym aspektom ohňa horiaceho mimo telo je intelekt alebo rozum. Mýtov oklo prinesenia ohňa/svetla (= rozumu) ľuďom poznáme niekoľko: biblické Evine Jablko Poznania prinesené Svetlonosom (Luciferom), mýtus o Prométeovi a jeho božskej krádeži, čínsky Nefritový cisár, slovanský Svarožic a koniec-koncov aj archeo-atropologický „protočlovek“, ktorý prvýkrát zodvihol horiacu palicu. Všetky tieto príbehy poukazujú na jeden bod v časovej osi našich dejín – na epochálny prelom, kedy sme prešli zo zvieracieho raja inštinktov do samsáry (vášne, strasti, pasie, trápenia) uvedomenia si seba oddeleného od Vedomia Celku. Preto to vyhnanie z Edenu, šliapanie po hadovi a prikovávanie ku skale – „komplikácie“ za svetlo intelektu. A určite počujeme koreňové slovo svár v menách ohňových bohov Svarog a Svarožic.

Z pohľadu troch „I“ je šaman ten, kto vedome obnovuje to, čo zvieratá nikdy nestratili – jednotu medzi telom a prítomnosťou, medzi konaním a bytím, avšak bez straty vedomia seba. Šamanizmus od prírody teda nie je nástrojom dosahovania. Je nástrojom návratu k Duchu. V iných duchovných praktikách sa toto nazýva osvietenie.

Údajne najstaršie zdokumentované používanie šamanských praktík je z obdobia pred 50 000 rokmi. Ja osobne som presvedčený, že ľudskú bytosť robí Človekom práve prenesenie vnútorného ohňa inštinktu von – do intuície (a následne intelektu), a že prvý šaman sa na Zemi ocitol v tom istom čase, kedy z ľudských úst vyšla prvá veta.

Nesnažím sa tým presvedčiť vás, že ľudia šamania odkedy sú ľuďmi. Chcem tým povedať, že intelekt a jazyková reč je to, čo živočícha vyníma z vedomia prostého Bytia k vedomiu seba (Ja), čím sa vytvára rozhranie medzi Človekom a ostatným Bytím. No a prechádzať týmto rozhraním tam a späť je prvotným základom šamanskej praxe.