Šamanizmus
Jednoty

Som, kto som... Ale kto vlastne sme?

Tento text nepíšem ako učenie, ale ako priznanie. Píšem ho preto, že cítim svet hlbšie, než je dnes zvykom. Pretože ma bolí, keď miznú kopce, lesy, pamäť Krajiny aj pamäť ľudí, ktorí odjakživa tvorili s Krajinou priamy vzťah donedávna nazývaný kultúra. Píšem, pretože nedokážem prejsť okolo bez toho, aby sa ma to dotklo. A pretože viem, že nie som jediný...

Dlhý čas v krátkej dobe

Žijeme v dobe rýchlosti. Veci sa vyrábajú, spotrebúvajú a vyhadzujú rýchlejšie, než ich stihneme pochopiť – prijať do svojho života a naviazať vzťah s príbehom Zeme, ktorý nesú, pretože z nej pochádzajú. Budovy sa búrajú skôr, než zostarnú. Naproti tomu – kopce, ktoré tu stáli milióny rokov, miznú za pár desaťročí.

Niektorí ľudia to vnímajú ako pokrok. Ja v tom cítim stratu vzťahu. Vzťahu ku Krajine, k Zemi, k Času a hlavne k svojmu Bytiu – ku všetkému tomu, k čomu je naša každodennosť slepá, pretože je postavená na dvojtaktnej štruktúre problem → solved. Ja som sa v nej nikdy necítil doma. Necítil som, že spoločenská štruktúra, ktorá ma od detstva obklopovala, je pravdivá. A nie som jediný. Takáto dvojtaktná kauzalita, okrem toho, že je neuveriteľne plochá, je nevysvetľujúca, nesúcitná a neúctivá, zavádzajúca a manipulatívna, idúca na výkon, smerujúca k úspechu, ale ak to nevyjde, tak k zlyhaniu. Je neekologická, reaktívna, dáva priestor pre skratové jednanie, sebectvo a egoizmus, workoholizmus, nenávisť a rozvodovosť.

Nie každý smútok je slabosť

Dlho som si myslel, že problém je vo mne. Že som precitlivelý, príliš pomalý, príliš „mimo dobu“. Až neskôr som objavil, že to, čo som cítil, má meno. Dokonca niekoľko mien: smútok zo sveta, eko-úzkosť, alebo solastalgia. Vďaka tomu som si uvedomil, že to nie je depresia, ani beznádej. Je to reakcia na to, keď človek vidí viac vrstiev reality naraz – krátkodobý zisk aj dlhodobú cenu. Keď vníma čas nie v rokoch, ale v generáciách. Keď vie, že niektoré veci sa dajú zničiť rýchlo, ale vrátiť späť sa už nikdy nedajú.

Prečo šamanizmus

Šamanizmus pre mňa nie je únikom do minulosti, ani romantickou predstavou „prírodného života“, ani ezoterickou zvonkohrou tíšiacou škrípanie svojej zoschnutej každodennosti.

Je to jazyk, ktorým viem hovoriť o vzťahoch, ktoré moderný svet nestihol pomenovať. O vzťahu medzi Človekom a Krajinou. O vzťahu medzi tým, čo si berieme, a tým, čo vraciame – ak vôbec máme čo ponúknuť. O vzťahu medzi vnútorným svetom a tým vonkajším. Šamanizmus mi nedáva na všetko priame odpovede. Dáva mi však orientáciu. Učí ma počúvať – seba, druhých, aj Ticho.

Prečo Jednota

Jednota nie je idea, ale prax. Keď hovorím o Jednote, nemyslím dokonalosť ani bezkonfliktný svet. Myslím tým schopnosť cítiť súvislosti. Že to, čo robím Krajine, robím sebe. Že to, čo potláčam v sebe, mení sa na Nedostatok, a ten sa niekde inde prejaví ako ničenie. Jednota nie je o tom byť „lepší“. Je o tom byť zodpovedný za svoje stopy. Je to o uvedomení, že to nie Zem patrí ľuďom, ale že to ľudia patria Zemi. To my sme Zem, a že keď odmietame toto jednoduché uvedomenie, odmietame Matku, ktorá nás živí. A nie, nie sú to peniaze, aj keď si to myslíme!

Prečo to píšem

Píšem to aj preto, aby som našiel pokoj. Nie tým, že sa prestanem dívať, ale tým, že prestanem niesť všetko sám.

Ak má Šamanizmus Jednoty nejaký zmysel, potom je to tento:

Učiť sa žiť vo svete, ktorý nás bolí, bez toho, aby sme prestali cítiť – a bez toho, aby sme sa pritom zlomili.

Ak chceš kráčať touto cestou so mnou, si vítaný.

Pre koho to je 

Tento prístup nie je pre každého. A ani nemá byť. Je pre ľudí, ktorí cítia smútok, ale nechcú otupieť, hľadajú mieru namiesto extrémov, chcú žiť dôstojne bez toho, aby museli zrádzať seba alebo svet.

Ak v tomto texte niečo zarezonovalo, možno sa len stretli dve podobné citlivosti.

Táto stránka je pre tých, ktorým klasický spôsob existencie prestal dávať zmysel – aj keď ešte nevedia, čím ho nahradiť. Tým nechcem povedať, že ja som práve ten, čo má pre vás na mieru ušitú odpoveď! To by sme sa ďaleko nedostali. Znova by to bol len ten zatuchnutý problem → solved.

Nie, za vás ho nahradiť nemôžem, a ani nemám takúto ambíciu. Šamanizmus nie je pre každého, hoci je pre všetkých čitateľný. Na tomto webe ponúkam len dve veci:

• poznanie, že v tom nie si sám/sama

• a pomenovania rozhraní, na ktorých sa možno ocitáš.

Prečo študovať šamanizmus?

Bezľútostne, triezvo a bez modernej vaty povedané: Šamanizmus je rovnako užitočná metóda spirituálneho učenia, liečenia, stagnácie, alebo rastu, ako ktorákoľvek iná metóda špecifická svojimi cestami dosahovania. Šamanizmus od prírody však nie je nástrojom dosahovania. Je nástrojom návratu k Duchu, a týmito atribútmi sa v dnešnej pomätenej dobe vyznačuje len máloktorá „filozofia“.

Okrem dnes už klasických šamanských techník sprostredkovávania liečenia a múdrosti je moja verzia šamanského učenia ovplyvnená videním zásadného rozdielu medzi vedomím civilizovaného demokratického občana a vedomím prírodného človeka zrodeného a vyrastajúceho v kmeňovom spoločenstve. Za jeden zo základných kameňov vyučovania šamanského prístupu teda pokladám nutnosť uvedomiť si rozdiel v týchto dvoch spôsoboch nahliadania reality, v lepšom prípade aj osvojenie si takéhoto staro-nového videnia sveta.

Jadro tohto nového vzťahu so svetom tvorí konkrétna poloha bodu z ktorého svet vnímame, konkrétny typ pozornosti, alebo ak chcete – konkrétny stav vedomia, ktorý je označovaný profánnym názvom pokora. Nejde tu však o poníženosť. Ide o stav permanentného prijímania pravdivosti svojej reality takej, aká je, a je deklarovaný vetou „Tak takto je to teda – som vnímajúci.“

Pre človeka duchovne rastúceho je táto zmena ako prestup z osobného vlaku, stojaceho na každej zastávke, do inter-city rýchlika. Pozornosť človeka prírodného totiž nie je uchvacovaná prvkami, ktoré nie sú v harmónii s Prírodou. Možno už viete, že toto sa nazýva sebavedomie, čiže vedomie seba. Všetci totiž intuitívne vieme, že duchovný rast je záležitosťou návratu k Bytiu v Jednote, pričom iná jednota, než Jednota s Prírodou, vlastne ani nejestvuje...

Nadstavbou na tomto zdravom základe je potom náhradný rituál dospelosti, ktorý je v našej modernej pseudokultúre tak veľmi potrebný. Ani trhová ekonomika, a bohužiaľ, ani naše náboženské tradície nemajú silu, a možno ani vôľu, otočiť šípku detinskosti smerujúcu k sebe: „Ja, mne, chcem, odmietam, potrebujem...“, smerom von –> do dospelosti, ktorú prírodný dospelák deklaruje vetou: „Žijem, aby ostatní mohli žiť“, resp. „Som zúčastnený na ostatnom Bytí“. Kto takto deklaruje svoje bytie, už nikdy nemusí hľadať zmysel života. Pre ľudí venujúcich sa tvorbe svojej reality – napríklad metódami manifestácie – je takýto krok k dospelosti nevyhnutnosťou.