Šamanizmus
Jednoty

Som, kto som... Ale kto vlastne sme?

Patril som k ľuďom ktorí sa bez smútku a hnevu nevedia pozerať Civilizácii do tváre. Cítil som (a stále cítim) stratu, keď na úkor „pokroku“ rieky prestávajú spievať a keď lesy prestávajú šepkať. Keď Krajina prichádza o svoju pamäť a keď ľudia prichádzajú o bytostnú Vzájomnosť – ešte donedávna nazývanú kultúra. Cítil som bolesť z bezmocnosti s tým niečo urobiť. A čo bolo najhoršie – cítil som hnev na Tých, z ktorých som vzišiel sem – na toto Miesto, aby som bol iba ďalším nemým svedkom takýchto zmien.

A dnes, aj keď nekričím, už nie som nemý, pretože nachádzam svoj Hlas.

Dlhý čas v krátkej dobe

Žijeme v dobe rýchlosti. Veci sa vyrábajú, spotrebúvajú a premieňajú na odpad rýchlejšie, než ich stihneme pochopiť a prijať do svojho života a naviazať vzťah s príbehom Zeme, ktorý nesú, pretože z nej pochádzajú. Budovy sa búrajú skôr, než zostarnú. Naproti tomu – kopce, ktoré tu stáli milióny rokov, miznú za pár desaťročí.

Niektorí ľudia to vnímajú ako pokrok. Ja v tom cítim stratu. Stratu vzťahu ku Krajine čiže k Zemi čiže k Prírode čiže k Času a hlavne k svojmu Bytiu v celej jeho Hĺbke. K tomuto všetkému je naša každodennosť slepá, pretože je postavená na dvojtaktnej kauzalite typu problem → solved. Ja som sa v nej nikdy necítil byť doma. Necítil som, že spoločenská štruktúra, ktorá ma od detstva obklopovala, je pravdivá. A zistil som, že nie som jediný. 

Takáto dvojtaktná kauzalita – okrem toho, že je neuveriteľne plochá – je nevysvetľujúca, nesúcitná a neúctivá, zavádzajúca a manipulatívna, idúca na výkon a smerujúca k adorácii fenoménu menom Úspech, ktorého zjazvenú druhú tvár nechce vidieť. Je to kauzalita neekologická, reaktívna, dávajúca priestor nenávisti a skratovému jednaniu, sebectvu a egoizmu, workoholizmu, prvoplánovým krátkym vzťahom, k potrebe rovnoprávnosti miesto miznúcej ľudskosti, a k priveľkému výberu virtuálnych možností – voľbám, ktoré dávajú falošný pocit slobody, pretože nikdy nemali byť voľbami, ale danosťami.

Nie každý smútok je slabosť

Dlho som si myslel, že problém je vo mne. Že som precitlivelý, príliš pomalý, príliš „mimo dobu“. Až neskôr som objavil, že to, čo som cítil, má meno. Dokonca niekoľko mien: smútok zo sveta, eko-úzkosť, alebo solastalgia. Vďaka tomu som si uvedomil, že to nie je depresia, ani beznádej. Je to reakcia na to, keď človek vidí viac vrstiev reality naraz: Krátkodobý zisk za cenu dlhodobej straty. Keď vníma čas nie v rokoch, ale v generáciách. Keď vie, že niektoré veci sa dajú zničiť rýchlo, ale vrátiť späť sa už nedajú nikdy.

Prečo šamanizmus

Šamanizmus pre mňa nie je únikom do minulosti, ani romantickou predstavou „prírodného života“, ani ezoterickou zvonkohrou tíšiacou škrípanie zoschnutej každodennosti našej existencie – čiže pobývania mimo svoju prítomnosť.

Je to jazyk, ktorým viem hovoriť o vzťahoch, ktoré moderný svet nestihol pomenovať. O vzájomnosti medzi Človekom a Krajinou. O vzťahu medzi tým, čo si berieme, a tým, čo vraciame – ak vôbec máme čo ponúknuť. O súvzťažnosti medzi vnútorným svetom a tým vonkajším.

Prečo Jednota

Jednota nie je idea, ale realita. Keď hovorím o Jednote, nemyslím dokonalosť ani bezkonfliktný svet. Myslím tým schopnosť cítiť vzájomnosť. Že to, čo robím Krajine, robím sebe. Že to, čo som bol donútený potláčať v sebe, mení sa na Nedostatok, a ten sa niekde inde prejaví ako chamtivosť, ktorej nevyhnutnou druhou stranou je ničenie. Jednota nie je o tom byť „lepší“ ani o ďalšej vrstve sebazdokonaľovania. Je o zodpovednosti za svoje stopy. Je o uvedomení, že to nie Zem patrí ľuďom, ale že ľudia patria Zemi...

Predsa – to my sme Zem, a keď odmietame toto jednoduché uvedomenie, odmietame Matku, ktorá nás živí... a nie, nie sú to peniaze ani úspech, aj keď si to myslíme! Zem totiž nemusí byť úspešná ani solventná k tomu, aby nás uživila.

Pre koho to je 

Tento prístup nie je pre každého. A ani nemá byť. Je pre ľudí, ktorí cítia smútok, ale nechcú otupieť, hľadajú mieru namiesto extrémov, chcú žiť dôstojne bez toho, aby museli zrádzať seba alebo svet. Pre tých, ktorí chcú skutočne dospieť. Čiže dospieť do stavu prospešný, nie spyšnieť s nálepkou úspešný.

Ak v tomto texte niečo zarezonovalo, možno sa len stretli dve podobné citlivosti.

Táto stránka je pre tých, ktorým klasický spôsob existencie prestal dávať zmysel – aj keď ešte nevedia, čím ho nahradiť. Tým nechcem povedať, že ja som práve ten, čo má pre vás na mieru ušitú odpoveď! To by sme sa ďaleko nedostali. Znova by to bola iba tá zatuchnutá kauzalita: problem → solved.

Nie, za vás ho nahradiť nemôžem, a ani nemám takúto ambíciu. Šamanizmus nie je pre každého, hoci je pre všetkých čitateľný. Na tomto webe ponúkam len dve veci:

• poznanie, že v tom nie si sám/sama

• a pomenovania rozhraní, na ktorých sa možno ocitáš.

Prečo študovať šamanizmus?

Bezľútostne, triezvo a bez modernej vaty povedané: Šamanizmus je rovnako užitočná metóda spirituálneho učenia, liečenia, stagnácie, alebo rastu, ako ktorákoľvek iná metóda špecifická svojimi cestami dosahovania. Šamanizmus od prírody však nie je nástrojom dosahovania. Je nástrojom návratu k Duchu, a týmito atribútmi sa v dnešnej pomätenej dobe vyznačuje len máloktorá „filozofia“.

Okrem dnes už klasických šamanských techník sprostredkovávania liečenia a múdrosti je moja verzia šamanského učenia ovplyvnená videním zásadného rozdielu medzi vedomím civilizovaného demokratického občana a vedomím prírodného človeka zrodeného a vyrastajúceho v kmeňovom spoločenstve. Za jeden zo základných kameňov vyučovania šamanského prístupu teda pokladám nutnosť uvedomiť si rozdiel v týchto dvoch spôsoboch nahliadania reality, v lepšom prípade aj osvojenie si takéhoto staro-nového videnia sveta.

Jadro tohto nového vzťahu so svetom tvorí konkrétna poloha bodu z ktorého svet vnímame, konkrétny typ pozornosti, alebo ak chcete – konkrétny stav vedomia, ktorý je označovaný profánnym názvom pokora. Nejde tu však o poníženosť. Ide o stav permanentného prijímania pravdivosti svojej reality takej, aká je, a je deklarovaný vetou „Tak takto je to teda – som vnímajúci.“

Pre človeka duchovne rastúceho je táto zmena ako prestup z osobného vlaku, stojaceho na každej zastávke, do inter-city rýchlika. Pozornosť človeka prírodného totiž nie je uchvacovaná prvkami, ktoré nie sú v harmónii s Prírodou. Možno už viete, že toto sa nazýva sebavedomie, čiže vedomie seba. Všetci totiž intuitívne vieme, že duchovný rast je záležitosťou návratu k Bytiu v Jednote, pričom iná jednota, než Jednota s Prírodou, vlastne ani nejestvuje...

Nadstavbou na tomto zdravom základe je potom náhradný rituál dospelosti, ktorý je v našej modernej pseudokultúre tak veľmi potrebný. Ani trhová ekonomika, a bohužiaľ, ani naše náboženské tradície nemajú silu, a možno ani vôľu, otočiť šípku detinskosti smerujúcu k sebe: „Ja, mne, chcem, odmietam, potrebujem...“, smerom von –> do dospelosti, ktorú prírodný dospelák deklaruje vetou: „Žijem, aby ostatní mohli žiť“, resp. „Som zúčastnený na ostatnom Bytí“. Kto takto deklaruje svoje bytie, už nikdy nemusí hľadať zmysel života. Pre ľudí venujúcich sa tvorbe svojej reality – napríklad metódami manifestácie – je takýto krok k dospelosti nevyhnutnosťou.