„If Nature is blocked than spiritual maturity never happens. The highest intelligence is to be One.“ Ak je vzťah s Prírodou porušený, duchovná zrelosť nikdy nenastane. Najvyššia inteligencia spočíva v bytí v Jednote.
Tiokasin Ghosthorse, kandidát na Nobelovu cenu za mier
Bezľútostne, triezvo a bez modernej vaty povedané: Šamanizmus je rovnako užitočná metóda spirituálneho učenia, liečenia, stagnácie, alebo rastu, ako ktorákoľvek iná metóda špecifická svojimi cestami dosahovania. Šamanizmus od prírody však nie je nástrojom dosahovania. Je nástrojom návratu k Duchu, a týmito atribútmi sa v dnešnej pomätenej dobe vyznačuje len máloktorá „filozofia“.
Okrem dnes už klasických šamanských techník sprostredkovávania liečenia a múdrosti je moja verzia šamanského učenia ovplyvnená videním zásadného rozdielu medzi vedomím civilizovaného demokratického občana a vedomím prírodného človeka zrodeného a vyrastajúceho v kmeňovom spoločenstve. Za jeden zo základných kameňov vyučovania šamanského prístupu teda pokladám nutnosť uvedomiť si rozdiel v týchto dvoch spôsoboch nahliadania reality, v lepšom prípade aj osvojenie si takéhoto staro-nového videnia sveta.
Jadro tohto nového vzťahu so svetom tvorí konkrétna poloha bodu z ktorého svet vnímame, konkrétny typ pozornosti, alebo ak chcete – konkrétny stav vedomia, ktorý je označovaný profánnym názvom pokora. Nejde tu však o poníženosť. Ide o stav permanentného prijímania pravdivosti svojej reality takej, aká je, a je deklarovaný vetou „Tak takto je to teda – som vnímajúci.“
Pre človeka duchovne rastúceho je táto zmena ako prestup z osobného vlaku, stojaceho na každej zastávke, do inter-city rýchlika. Pozornosť človeka prírodného totiž nie je uchvacovaná prvkami, ktoré nie sú v harmónii s Prírodou. Možno už viete, že toto sa nazýva sebavedomie, čiže vedomie seba. Všetci totiž intuitívne vieme, že duchovný rast je záležitosťou návratu k Bytiu v Jednote, pričom iná jednota, než Jednota s Prírodou, vlastne ani nejestvuje...
Nadstavbou na tomto zdravom základe je potom náhradný rituál dospelosti, ktorý je v našej modernej pseudokultúre tak veľmi potrebný. Ani trhová ekonomika, a bohužiaľ, ani naše náboženské tradície nemajú silu, a možno ani vôľu, otočiť šípku detinskosti smerujúcu k sebe: „Ja, mne, chcem, odmietam, potrebujem...“, smerom von –> do dospelosti, ktorú prírodný dospelák deklaruje vetou: „Žijem, aby ostatní mohli žiť“, resp. „Som zúčastnený na ostatnom Bytí“. Kto takto deklaruje svoje bytie, už nikdy nemusí hľadať zmysel života. Pre ľudí venujúcich sa tvorbe svojej reality – napríklad metódami manifestácie – je takýto krok k dospelosti nevyhnutnosťou.